Kniha o Tarzanovi

Objednať

Úryvok príbehu:

„Preboha, netlačte sa tak, pretože polovička z vás spadne do vody!“

Daniela sa poslušne postavila do radu a čakala, až ju dohonia jej kamaráti Zuzka, Píďa a Kikina. Bol totiž piatok a v pondelok, keď prišla pani učiteľka do triedy, povedala:

„Nemám z toho žiadnu radosť, to vám hovorím priamo. V piatok ideme na plavbu parníkom.“

„Hurá,“ kričala celá trieda a najviac Daniela.

V piatok sa, k veľkému prekvapeniu pani učiteľky, cestou do prístavu nič vážne nestalo. Iba na zastávke električky sa jeden pán veľmi rozčuľoval, keď mu Píďova zmrzlina spadla na košeľu. Pani učiteľka však rýchlo vytiahla svoju vreckovku a pánovi povedala, že to je vanilková a tá sa ľahko vyperie. Ale keby to bola jahodová, to by bolo horšie.

V prístave už kotvil parník. Keď konečne dorazili, fúzatý kapitán zvolal:

„Námorníci z Košíc na palubu!“ no a to ostatné už poznáte.

„Deti, a či viete, čo je to tam hore za stavbu?“ spýtala sa pani učiteľka.

„To je, prosím, Bratislavský hrad,“ odpovedala Daniela. Zuzka sa tiež prihlásila a povedala, že na Bratislavskom hrade sídli pán prezident, a keď je na streche vlajka, tak je doma.

„Správne,“ pochválila Danielu a Zuzku pani učiteľka. Daniela, Zuzka, Píďa a Kikina sú priatelia. Na život a na smrť, jeden za všetkých a všetci za jedného. Dnes sú šťastím celí bez seba, pretože plavba parníkom je úžasné dobrodružstvo, a kto si myslí, že nie je, tak ten tomu ani za mak nerozumie.

„Deti, hlavne sa nenakláňajte cez zábradlie,“ povedala pani učiteľka.

„Námorníci, práve ste sa nalodili na zaoceánsky parník Albatros. Mám tu niekoľko dôležitých poučení. Tak predovšetkým. Akonáhle uvidíte niekoho spadnúť do vody, kričte: 'muž cez palubu'!“

A čo, keď to bude žena, chcela sa spýtať Daniela, ale radšej bola ticho.

„No, a po druhé, na kapitánskom mostíku visí starý lodný zvon. Toho zvonu sa nikto nesmie ani dotknúť. A teraz, zdvihnúť kotvy!“ zakričal kapitán.

Medzitým sa Daniela, Píďa, Zuzka a Kikina nenápadne vytratili na zadnú palubu, pretože tam nikto nebol, a tak mohli usporiadať vojnovú poradu.

„Počuli ste to o tom lodnom zvone?“ spýtala sa potichu Daniela ostatných. „Musíme vypátrať, čo za tým je.“

„Ja by som vedela,“ zašepkala Zuzka. Čert a pani učiteľka totiž nikdy nespí, a keby čo len náhodou počula niečo z toho, o čom sa tajne radia, ešte na lodi by dala všetkým cvičný diktát na tvrdé a mäkké „i“.

„Tak čo,“ zašepkala Daniela.

„Vyskúšame Mojmíra,“ a všetci uznali, že je to priam geniálny nápad. O niekoľko minút neskôr sa z prednej paluby ozvalo Mojmírovo volanie:

„Muž cez palubu,“ a celá trieda i s pani učiteľkou sa nahrnula dopredu.

„Preboha,“ bedákala pani učiteľka a bola veľmi bledá. Daniela, Zuzka, Píďa a Kikina sa medzitým vyšplhali na kapitánsky mostík. Parník sa tichučko chvel, motory v strojovni si húdli svoju pesničku „puf buf-puf buf“ a slniečko sa láskalo s riekou, ako keby jej chcelo vynahradiť všetko, čo jej nemohlo dopriať v zime.

„Už ho vidím, to musí byť on,“ zašepkala Daniela.

„Hm, starý lodný zvon,“ povedala Zuzka. Vtom na našich chrabrých hrdinov padol tieň. Kapitán!

„Nezvoniť, iba preboha nezvoniť,“ zakvílil. Ale už bolo neskoro. Deti ešte počuli slabé prasknutie, ale to už sa s nimi točil celý svet, rieka, kapitánsky mostík, brehy, všetko bolo v jednom kole. Keď všetko ustalo, deti si mysleli, že sa im to iba sníva. Ten milý, lenivý, kľudný a láskavý Dunaj bol preč. Teraz stáli na palube rozpadávajúceho sa parníka s vysokým komínom a vôkol bola široká neznáma rieka, ktorú lemoval divoký nepreniknuteľný porast. A takmer by som zabudol - pri kormidle lapal po dychu staručký kapitán.

„Vy darebáci, viete, čo ste urobili? Ten lodný zvon je prekliaty. Kto naňho zazvoní, ocitne sa na rovníku a s ním všetci, ktorí boli pri tom.“

„A to sme teda ako v Afrike?“ spýtala sa Daniela.

„Áno,“ plačlivo odpovedal kapitán.