Na pomoc malému Hubertovi

Objednať
Online ukážka

Úryvok príbehu:

Bolo pekné piatkové odpoludnie, keď sa Marcelko s Adamkom vracali zo školy domov. Ponáhľali sa, pretože majú sľúbené, že pôjdu do cirkusu, ktorý po dlhom čase prišiel do Košíc. Keď popoludní prišli k veľkému farebnému stanu, obklopenému veselo pomaľovanými maringotkami, objavil Marcelko hneď niečo zaujímavé.

Bol to zverinec. Takúto vec si predsa nemôžu nechať ujsť a už sú vo vnútri. Okolo seba vidia veľa cudzokrajných zvierat. Okrem tiav, koní a opíc ich najviac zaujalo malé sloníča Hubert na samom konci zverinca. Sloníča bolo pripútané veľkou reťazou. Tá bola ale príliš krátka, a preto nedosiahlo na žľab s vodou, aj keď chobôtik naťahovalo, ako len najviac šlo. Sloníča Hubert malo velikánsky smäd a na oboch sa dívalo veľmi smutnými očkami. Marcelkovi a Adamkovi bolo Huberta ľúto a rozhodli sa mu pomôcť.

Rozhliadli sa na všetky strany, a keď mali istotu, že ich nikto nevidí, vbehli k malému Hubertovi a žľab s vodou k nemu pritiahli bližšie, aby sa mohol napiť. Sloník sa poriadne dlho napil a chobôtikom trocha osprchoval. Akonáhle sa osviežil, prehovoril hlasom, ktorému obe deti zázrakom rozumeli:

„Ďakujem vám, kamaráti, mal som už naozaj veľký smäd.“

„Ako je možné, že hovoríš ľudským hlasom?“ opýtal sa prekvapene Marcelko. „Ja nehovorím ľudským hlasom, ja hovorím hlasom zvieracím. To iba vy mi môžete vďaka svojmu dobrému skutku rozumieť.“ „To je úžasné!“ jasali obaja.

Potom si ale všimli, že sloník je stále smutný. Na otázku prečo je taký smutný, im Hubert odpovedal, že sa mu cnie za mamičkou, ktorá zostala v Afrike, keď ho lovci zajali a odviedli preč. Kamaráti zosmutneli tiež. „Radi by sme ti pomohli, ale nevieme ako,“ vzdychol si Marcelko. A sloník už trocha veselšie odpovedal: „Keď sa naozaj nebojíte, poradí vám moja mamička.“ Marcelko s Adamkom sa na seba pozreli: „Hubert, to je predsa ďaleko!“ Sloník len pokýval hlavou: „Ja viem, a preto to je veľmi nebezpečné.“ „My sa vôbec nebojíme,“ odpovedali súčasne. Sloník nasal do chobota vodu a oboch poriadne pokropil.

Marcelko s Adamkom boli pekne premočení, keď si poutierali oči, aby zase dobre videli. Tomu, čo videli, nemohli uveriť. „Adamko,“ spýtal sa Marcelko, „vidíš to tiež?“ Div sa svete, ale Marcelko s Adamkom už nestáli pri Hubertovom maličkom výbehu, ale na brehu veľkej širokej rieky.

„My sme v Afrike! To predsa nie je možné!“ Neveriaco sa Adamko rozhliadal okolo seba. Marcelko prekvapený nebol: „Je to ako v rozprávke. Stal sa zázrak, aby sme mohli pomôcť Hubertovi nájsť mamičku.“

Kde ale majú začať hľadať? Ocitli sa v neznámej krajine, kde nikoho nepoznajú. Keby im Hubert aspoň stačil prezradiť, akým smerom sa majú vydať, alebo koho sa majú spýtať na cestu. Rozhodli sa teda, že sa najprv rozhliadnu okolo rieky.

Z rovinky sa chceli vyšplhať na vysoký breh, keď začuli podivný rozhovor. „Pán krokodíl, ja sa vám čudujem, ako môžete vydržať stále ležať na rozpálenom piesku na brehu. Poďte si radšej do rieky trocha zaplávať,“ ozvalo sa z vody. „Hm, o chvíľu pôjdem, pán hroch,“ mrzuto odpovedal krokodíl, „len čo si trocha zdriemnem. „Nám krokodílom je totiž na horúcom slniečku najlepšie.“ „To mi rozprávajte,“ hovorí hroch, „ja vás, krokodílov, veľmi dobre poznám. To my, hrochy, sme síce trocha tučné, ale nie lenivé! Celý deň sa v rieke bláznime, hráme na schovávačku, na naháňačku alebo skúšame, kto vydrží dlhšie pod vodou. A k večeru, keď ide teplé slniečko spať, vystúpime na breh trocha sa prejsť a napásť,“ odpovedal hroch a trošku sa nazlostil, pretože krokodíl už nepočul a zase zaspal.

To sa už Marcelko nesmelo ozval: „Ja a môj kamarát Adamko sme vás, keď dovolíte, trochu počúvali.“ Pán hroch, stojaci až po krk vo vode, sa nazlostil ešte viac. „Chalani nezbední, to sa robí? Počúvať, keď sa rozprávajú dospelí?“ Keď však na Marcelka a Adamka pozrel dôkladnejšie, miernejšie pokračoval: „Vás tu vidím po prvýkrát. Ste nejakí bledí.“

Marcelko chcel začať rozprávať, akým zázrakom sa s Adamkom ocitli až v Afrike a ako je možné, že pánovi hrochovi rozumejú. Ale potom si uvedomil, že majú veľmi naponáhlo, preto sa rýchlo spýtal: „Prosím vás, pán hroch, my hľadáme veľkú slonicu, Hubertovu mamičku. Nevideli ste ju?“ „Videl,“ odpovedal hroch, „pravdaže, videl. Tu pri vode už slony dávno neboli. Naposledy som ich videl, ako idú k vŕšku, nad ktorým práve teraz stojí slniečko. Na vrchole je veľký strom, už z diaľky viditeľný. Nemôžete ho minúť.“ Marcelkovi a Adamkovi je zase veselšie. Už vedia, ktorým smerom sa majú vydať. Pekne hrochovi poďakovali, na nič už nečakali a ponáhľali sa k vŕšku s veľkým stromom.