Xena & Mag

Objednať

Úryvok príbehu:

„O desať minút v pevnosti,“ zavolala Lenka na Roxanu, keď sa stretli na tržnici. Pevnosť bola ich tajné miesto v lese za Opavou, kde sa deti často hrali, učili sa bojovať, ale najčastejšie a hlavne najradšej si čítali o najpodivnejších príšerách, bojoch a príhodách, ktoré sa naozaj stali.

Pevnosť si deti postavili samé, už kedysi dávno, medzi stromami z rôznych kusov dreva a slamy. A kto o nej nevedel, nepoznal by, že tam také tajné obydlie je. Mali tam všetko, čo potrebovali k bojovým hrám. Najmä dievčatá Lenka a Roxana často skúšali bojové výpady, ktorými sa preslávila neporaziteľná bojovníčka Xena. Bola ich vzorom, často si o Xene rozprávali a ich najväčším snom bolo stretnúť sa s ňou. Boli to ich najobľúbenejšie príbehy a každú schôdzku začínali čítaním pergamenových zvitkov o Xene.

V ten deň sa opäť zišli v pevnosti. Roxana, Lenka a Áron, už chýbal len Martin. „Kde je ten Martin tak dlho?“ pýtala sa Lenka. Už sa nemohli dočkať, až si budú zasa čítať.

„Musel ísť ešte za pánom učiteľom pre ďalšie zvitky, veď sme už všetky prečítali,“ odpovedal Áron. Zrazu deti začujú krik. Zvýšia pozornosť a starostlivo počúvajú.

„Pomoc, kde ste kto!“ ozve sa znovu.

„To je predsa Martin,“ pozná známy hlas Lenka. No samozrejme. Vtom spoza stromu vybehne vystrašený chlapec.

„Čo sa prosím ťa stalo, prečo tak vyvádzaš?“ pýtajú sa všetci naraz. Martin nemôže ani dych polapiť, taký je vystrašený.

„Stalo sa niečo hrozné, nedá sa tomu uveriť!“ To je jediné, čo zo seba Martin dostane.

„Tak nám to konečne povedz,“ vraví netrpezlivo Áron. Martin teda začne rozprávať: „Viete, keď som sa vracal s novými zvitkami od pána učiteľa, zrazu sme všetci v dedine začuli hluk. Nevedeli sme, čo to je. A odrazu do dediny vtrhli ozbrojení muži na koňoch, na hlavách prilby, každý z nich mal zbraň. Ľudia začali zmätene pobehovať a v tom chaose som nepozorovane prekĺzol a čo najrýchlejšie bežal za vami. Viac toho neviem.“ „To je hrôza, čo sa to len deje, predsa sme nikomu nikdy neublížili,“ starostlivo premýšľa nahlas Áron.

„Nezostáva nič iné, než to opatrne preskúmať. Kto pôjde so mnou?“ opýta sa Lenka.

„Predsa sme partia, mali by sme ísť všetci spoločne,“ prehlási Roxana a ostatní súhlasia.

„Najprv ale musíme vymyslieť plán, ako to urobíme. Xena predsa tiež mala vždy nejaký plán, nie?“ povie bojazlivo Martin.

Deti si teda sadnú ku stolu a premýšľajú, čo bude najlepšie.

„Mali by sme sa nepozorovane priblížiť k dedine a zistiť, čo sa tam deje,“ ujme sa slova Áron. „Hlavne, aby nás nikto z tých mužov nevidel,“ hovorí Roxana. „Dobre, rozdelíme sa, tak aspoň budeme menej nápadní a každý si dobre zapamätá, čo videl a počul. V pevnosti sa znovu zídeme pri západe slnka,“ rozhodla za všetkých Lenka.

Potom sa deti rozídu každé iným smerom. Sú vystrašené, ale vedia, že dedine musia pomôcť. Proti tým podivným mužom majú výhodu. Nikto o nich nevie. Musia svoj domov a rodičov zachrániť.

Keď sa za pár hodín zídu, rozprávajú, čo všetko zistili. Nie je toho veľa, ale niečo predsa.

„Tak to teda zhrnieme,“ ukončí rozprávanie ostatných Áron.

„Je to kmeň barbarov, ktorý prepadáva a vykráda dediny. Nielen že poberú všetko cenné, ale pravidelne si potom jazdia do dediny pre jedlo.“

„Takže sa tam budú stále vracať?“ pýta sa Roxana.

„Asi áno,“ povie Martin, „a to nielen k nám. Počul som veliteľa tých barbarov, že zajtra sa chystajú napadnúť ďalšiu dedinu, tu za lesom. Sú nebezpeční a každý, kto sa im postaví na odpor, zomrie.“

„To nemôžeme nechať len tak,“ prehlási Lenka. „Musíme ďalšie dediny varovať, lebo budú na tom tak isto zle ako my.“

„Vyhlasujem bojovú úlohu na dnešnú noc,“ postaví sa Roxana a zavelí: „Nenápadne prekĺznite do našej dediny, zbaľte si to najnutnejšie a vydajte sa na cestu.“ Ostatné deti pozerajú na Roxanu s otvorenými ústami.

„Čo na mňa tak pozeráte, predsa im musíme pomôcť. Alebo sa azda bojíte?“ podpichne ich Roxana.

„Kdeže,“ postaví sa Áron, „ja rozhodne pôjdem.“

„Ja tiež,“ pridá sa Lenka. Všetci traja sa spýtavo otočia na Martina, ktorý je stále ešte vystrašený z prvého stretnutia s barbarmi.

„Dobre, pôjdem tiež,“ povie nakoniec. „Tomu zlu sa musí nejako zabrániť!“

„Teraz už zostáva len sľub mlčanlivosti. Sľubujeme, že i v tej najväčšej hrôze neprezradíme náš plán a nezradíme svojich kamarátov. Tak sľubujeme.“

„Ruku na to,“ povie Roxana. „A teraz sa rozídeme pre svoje veci a až všetci vojaci zaspia, zídeme sa opäť v pevnosti.“

Tak sa teda stalo. Zišli sa až keď bola úplná tma a nebolo vidieť ani na krok.

„Musíme ísť potme a bez svetla, aby si nás stráž, ktorá stráži dedinu, nevšimla,“ nariadil Áron. Deti sa vydali na cestu. Bolo to ťažké, bez svetla a so strachom prechádzali lesom. Museli prejsť vysokú horu a až za ňou, na samom dne hlbokého údolia obklopeného hlbokými borovicovými a dubovými lesmi, spala uložená v čiernych nočných perinkách ohrozená dedina.

„Hlavne, aby sme tam boli skôr ako hrozní barbari,“ strachovala sa Roxana.

„Ja by som chcel, aby už svitalo,“ zašepkal bojazlivo Martin.

„Neboj sa, dobre to dopadne,“ ukľudňovala Martina Roxana.

Idú už dlho a tak si na chvíľu odpočinú. Len čo si sadnú na pne, počujú z diaľky dupot koňa. „To snáď nie,“ stuhnú všetci zľaknutím, pretože to nemôže byť nikto iný, len tí zlí barbari.

„Rýchlo za stromy,“ skríkne Áron. Všetci sa prikrčia za stromy a čakajú, čo sa bude diať. Už sa rozvidnieva, ale stále je zle vidieť. Postava na koni sa blíži rýchlym cvalom. Vyzerá ako žena, blysne Lenke hlavou. Keď ich už kôň takmer míňa, vypadne Martinovi z ruky palica, o ktorú sa opieral. Keď dopadne na zem, je to rana, ktorá by v rannom tichu prebudila aj jazveca. Deti stuhli. Žena strhla koňa prudko nabok, ten trochu spomalil, ale ešte skôr ako celkom zastavil, postava sa vymrštila zo sedla, vo vzduchu urobila premet, bleskurýchle tasila meč a dopadla na nohy niekoľko krokov od miesta, kde sa chúlili deti.

„No tak, vylezte, aj tak vás vidím,“ povedala rázne. Deti sa ani nepohli. „Mňa sa nemusíte báť,“ zmiernila prísny tón. Roxana pomaly vystrčila hlavu.

„Kto si a čo od nás chceš?“

„Volám sa Xena.“

„Čože?“ vybehne na lesnú cestičku Lenka. Bola to totiž Xenina najväčšia obdivovateľka. Zvedavosť jej nedala, aby neprišla bližšie.

V rannom svitaní držala za uzdu potom zmáčaného koňa urastená deva s dlhými čiernymi vlasmi, odetá do čiernej kože, s mečom za pásom. Bola presne taká, ako ju popisovali autori pergamenových zvitkov.

„To nie je možné, ty si naozaj Xena?“ zvolala Lenka. Až potom sa odvážili prísť aj ostatné deti. Keď sa všetci zoznámili, chcela Xena vedieť, prečo sú také malé deti tak ďaleko od domova. Deti bojovníčke všetko podrobne porozprávali.