O zakliatej princeznej

Ponuka rozprávok

V tejto knižke na motívy klasických rozprávok krásni princovia zachránia ešte krajšie princezné z pazúrov zlého netvora a budú žiť šťastne až do smrti. Knižka má 16 strán textu, 16 strán ilustrácií. Označené mená v ukážke zmeníme presne podľa vašej objednávky (k dispozícii sú AKÉKOĽVEK MENÁ a kombinácie chlapec (princ) - chlapec (princov kamarát); chlapec (princ) – dievča (princezná); dievča (princezná) – chlapec (princ); dievča (princezná) – dievča(princeznina kamarátka)). Samozrejme, v knižke sa vyskytnú ešte mnoho krát...

Ak napíšete v objednávke venovanie pre dve deti, automaticky obe zahrnieme aj do názvu knižky. Jedným pekným darčekom tak budete môcť obdarovať dve deti naraz.

Do knižky je možné vložiť ľubovoľnú fotografiu alebo obrázok, ktoré budú umiestnené pri venovaní. Pri objednávke knižky nám prosím priložte (pomocou tlačítka "Browse") fotografiu/obrázok vo formáte .jpg. Za vloženie obrázka si k cene knižky účtujeme jednorazovo 1,49 EURO.

Úryvok príbehu

Kedysi dávno v jednom vzdialenom kráľovstve, v hlavnom meste nazývanom Bratislava, žil jeden kráľ a ten mal krásnu dcéru, princeznú Katku. Pretože kráľ bol na výchovu svojej dcéry sám a chcel, aby sa mala s kým hrať, už od kolísky sa staral o dievčatko Ivetku. Bola rovnako krásna ako princezná. Mala dlhé vlasy až po pás, ružové líčka a veľké oči. Kto by ich nepoznal, mohol by si myslieť, že sú to sestry. Tak sa aj k sebe správali, mali sa veľmi rady a jedna druhej by nikdy neublížili. Ani sám kráľ nerobil medzi dievčatami rozdiely.

A tak spokojne žili. Kráľ vládol veľkej krajine a dievčatá rýchle rástli, boli stále usmievavé a zdravé až do osudného dňa.

V ten deň našiel kráľ v komnate princezien dva páry pretancovaných črievičiek. Pýtal sa ich: „Kde ste pretancovali črievičky, princezné?“ Nedočkal sa však žiadnej odpovede, princezné mlčali. Kráľ pátral ďalej, pýtal sa služobníctva, nikto ich však nevidel v noci odchádzať a na zámku sa žiaden ples nekonal. Kráľovi to stále vŕtalo hlavou. Princezné nepovedali ani slovo, navyše stále chradli, boli viac a viac bledé, ale nik nevedel prečo.

„Prečo sú princezné také bledé? Kam sa v noci strácajú? Kde môžu pretancovať svoje nové črievičky?“ pýtal sa kráľ nastúpeného služobníctva.

„Musíte byť v noci na pozore, sledujte aj ten najmenší pohyb a prebuďte ma hoci aj o polnoci!“ dával rozkazy kráľ. Nechal postaviť ku komnatám princezien stráž. Márne! Princezné mali každé ráno znovu pretancované črievičky a zase boli veľmi unavené.
Kráľ si už nevedel rady, bol od starostí stále skleslejší. Chcel princeznám pomôcť, pretože videl, že ich to tiež trápi. Navyše kráľovskej pokladnici dochádzali peniaze.

„Ak to takto pôjde ďalej, princezné sa utrápia a kráľovstvo vyjde na psí tridsiatok,“ premýšľal kráľ nahlas na svojom tróne. Nakoniec dal vyhlásiť po celom kráľovstve, že kto príde na to, prečo majú princezné pretancované črievičky a prečo sú stále smutnejšie, tomu dá jednu z nich za manželku a polovicu kráľovstva k tomu.

Kráľovskí poslovia vyrazili a po celom kráľovstve vyvesili plagáty s rozhodnutím kráľa. Na mnohých miestach bubeníci hlásili, čo kráľ nariadil. Kráľ čakal, či sa nájde odvážlivec, ktorý príde celej záhade na kĺb.

Mnoho mládencov sa o to pokúsilo, urodzených aj neurodzených, mladých aj starých, ale márne. Niektorí s hanbou utiekli z kráľovstva, niektorí bez stopy do rána zmizli a už ich nikdy nikto nevidel. Kráľ bol nešťastný a nevedel si rady.

V susednom kráľovstve sa medzi tým po smrti svojho otca ujal vlády mladý princ Pravoslav. Rovnako ako princezné mal i princ najbližšieho priateľa a radcu, mladíka menom Julko. Jeden bez druhého sa nepohli ani na krok, s Julkom boli ako dvojčatá a kráľovstvo spravovali múdro a spravodlivo.

Na prechádzke svojim panstvom sa mladíci dopočuli o tom, čo sa deje v susednom kráľovstve. Julko povedal princovi Pravoslavovi: „Vypravím sa do Bratislavy a zistím, čo sa deje. Možno sa mi podarí prísť na to, o čo ide.“
Obe princezné poznal zo spoločných návštev kráľovských rodín a plesov, a preto veril, že na niečo príde.

„Pôjdem s tebou,“ prehlásil princ Pravoslav.
„To nejde, princ, máš na starosti celé kráľovstvo, kto by za teba vládol?“ povedal Julko.

„Zostaň doma a o mňa sa neboj, keby som potreboval pomoc, pošlem po teba posla.“ Princ súhlasil a Julko sa vydal na cestu.
Šiel cestou necestou lemovanou vysokými stromami, voňavými kvetmi, nikde ani živáčika. Iba vtáky mu spievali na cestu. Julko bol unavený, musel si odpočinúť. Zaľahol do machu a v okamihu zaspal. Keď sa prebudil, zahliadol medzi stromami starú babičku. Prehýbala sa pod veľkým batohom, ktorý niesla na ramene.

Julko nelenil a priskočil k starenke: „Ukážte, babička, ja vám s tým pomôžem,“ povedal Julko a chopil sa batohu, ktorý bol pre neho ako pierko.

„Si dobrý mládenec, bývam kúsok odtiaľto, budeme tam za chvíľočku,“ chválila babička Julka. Bol to naozaj len kúsok. Po chvíľke boli pri chalúpke zapadnutej hlboko v lese. Julko dostal kus chleba a krčah mlieka na posilnenie a pritom babičke rozprával, kam má namierené.
„No, mládenček, do Bratislavy to už nie je ďaleko. Ale počkaj, na niečo som si spomenula.“ Babička sa pobrala pomaličky do chalúpky, otvorila veľkú drevenú truhlicu a vytiahla plášť a veniec z bodliakov.
„Pozri, toto ti dám za tvoju dobrotu,“ povedala babička a naťahovala ruky s batôžkom.

Mladík sa bránil: „To nie je treba, babička, ja som vám pomohol rád.“

Babička sa ale nedala odbiť: „Ja už som stará, mne sú tieto veci už nanič, ale tebe by ešte mohli poslúžiť. Keď si ten plášť oblečieš, staneš sa neviditeľným a prejdeš všade, kde sa ti bude chcieť bez toho, aby ťa niekto spozoroval. A ten veniec z bodliakov si daj na krk, aby si nezaspal. Myslím, že sa ti tie vecičky budú hodiť. Tak s pánom bohom, mládenček,“ rozlúčila sa nakoniec babička s mladíkom.

„S pánom bohom a ďakujem,“ zamával Julko a pokračoval v ceste.
 

Robin
 
Farma
 
Joly