Zoo

Ponuka rozprávok

Nič tak nepoteší hrdinov tejto knižky ako návšteva ZOO. Čo si však počať, keď sa pri jednej z návštev ocitnú uprostred neuveriteľného chaosu? Antilopa sa trasie strachom v gepardom pavilóne, slon sa tlačí v jednej klietke s tigrom, medzi šimpanzmi sa prechádza pelikán... Hrdinovia príbehu zistia príčinu tohto zmätku a s pomocou zvieratiek dajú všetko do poriadku. Ak ste už niekedy počuli o duchovi amazonskej džungle, v tejto rozprávke sa o ňom dozviete úplne všetko.

Knižka má 16 strán textu a 16 strán ilustrácií. Označené mená v ukážke zmeníme presne podľa vašej objednávky. Samozrejme, v knižke sa vyskytnú ešte mnoho krát... Do knižky vieme vložiť AKÉKOĽVEK MENO.

Ak napíšete v objednávke venovanie pre dve deti, automaticky obe zahrnieme aj do názvu knižky. Jedným pekným darčekom tak budete môcť obdarovať dve deti naraz.

Do knižky je možné vložiť ľubovoľnú fotografiu alebo obrázok, ktoré budú umiestnené pri venovaní. Pri objednávke knižky nám prosím priložte (pomocou tlačítka "Browse") fotografiu/obrázok vo formáte .jpg. Za vloženie obrázka si k cene knižky účtujeme jednorazovo 1,49 EURO.

Úryvok príbehu

Viete, keď sa niekoho dospelého opýtate, či zvieratká v zoologickej záhrade vedia hovoriť, odpovie vám, že zvieratká v ZOO samozrejme hovoriť nevedia. Lenže všetky deti na svete predsa vedia, že to nie je tak úplne pravda. Vlastne - čo to hovorím, skoro som zabudol. Poznám dvoch chlapcov Romana a Martina, ktorí žijú v Opave. Tí by mohli o zvieratkách v ZOO narozprávať toľko, že by sa vám z toho zatočila hlava.

No, ale aby som vás dlho nenapínal, nastavte uši, pretože rozprávanie o Romanovi, Martinovi a o tom, čo sa vlastne v zoologickej záhrade všetko prihodilo, práve začína.

Roman s Martinom majú radi zoologickú záhradu a len čo majú chvíľku čas, hneď sa ponáhľajú pozrieť sa na zvieratká. A tak tomu bolo aj v onen pamätný deň, o ktorom chcem rozprávať.

Martin, najskôr sa určite musíme ísť pozrieť na tigra, pamätáš sa, ako sa minule snažil plesknúť tou svojou obrovskou labou malú muchu, ktorá si mu stále sadala na ňufák?“ povedal Roman.

„Dobrý deň, pán vrátnik, ja a Martin by sme chceli dve vstupenky do vašej zoologickej záhrady,“ usmial sa Roman na pána pri pokladni.

Pán vrátnik a predavač vstupeniek v jednej osobe ale nič. Mračil sa ako nebo pred búrkou a len si čosi hundral pod obrovskými mrožími fúziskami, ktoré nemal ako inokedy starostlivo navoskované, ale rozježené ako zmeták.

„Ale veď počujem, nemusíte na mňa tak kričať, uši mám v poriadku,“ hundral pán v pokladni a otrávene Romanovi a Martinovi podával dve vstupenky.

„Pán pokladník, čože sa vám stalo?“ súcitne sa pána vrátnika opýtal Roman. Pán pokladník sťažka dosadol na stoličku a poznamenal: „Ani sa mi o tom nechce hovoriť, drobčekovia,“ povedal a zhlboka si vzdychol. „Trápi ma akurát reuma. Lenže na reumu som zvyknutý. Na čo nie som zvyknutý a ani si zvykať nechcem, sú tie divné veci u nás v zoologickej záhrade. Asi nám ju zatvoria,“ prezradil. „A čo si ja bez tých chlpáčov a operencov počnem? Veď ja sa usúžim k smrti.“

Pán vrátnik sa zatváril tak smutne, že by sa nad ním aj kameň zľutoval. „A prečo vám chcú zatvoriť zoologickú záhradu?“ zvedavo sa opýtal Roman.

„No len sa choďte pozrieť. Len choďte. Najlepšie bude, keď sa na to všetko pozriete sami. Ale ja už to nechcem vidieť. Ja som videl dosť. Ja na to nemám žalúdok. Som starý človek a nie som zo železa. No len choďte, len choďte,“ ponúkal Romana a Martina pán vrátnik a znovu sa unavene oprel na stoličke. Ale Roman s Martinom už dávno pána vrátnika nepočúvali. Prebehli bránou ako vietor a hnali sa k najbližšej klietke. Ešte od minula si pamätali, že hneď za bránou ZOO majú svoju klietku gepardy. Bolo to napísané aj na ceduľke pred klietkou: gepard štíhly. Lenže v klietke okrem geparda štíhleho boli navyše celkom, ale celkom iné zvieratá. V kúte sa krčil malý pásovec, na kmeni bútľavej borovice zmätene poskakoval papagáj kakadu a gepard, ktorý inokedy býval vo svojej klietke sám, prskal a vrčal na vyplašenú antilopu.

„Čo je to za zmätok?“ vyvalil Roman oči na Martina. Skôr než stačil Martin čokoľvek povedať, prehnal sa okolo nich pán veterinár v bielom plášti a niekoľko ošetrovateľov. Rýchlo vbehli do gepardej klietky, chytili papagája a hodili ho do prenosnej klietky. Pásovca strčili do krabice a antilopu vyviedli za obojok von. „Páni, to je na zbláznenie, kedy toto skončí,“ zabedákal pán veterinár a utrel si rukávom orosené čelo. Chvíľu zízal do prázdna, potom si potiahol nohavice a zavelil: „Tak, to by sme mali, kde je ďalšia bláznivá klietka?“ a vykročil smerom k voliéram. Roman s Martinom vôbec nič nechápali. Prečo sú, preboha, v klietke geparda štíhleho antilopy a papagáj a ako sa tam dostal maličký pásovec?

„Pane, prosím vás, čo sa to tu deje?“ chytil Roman za rukáv ošetrovateľa, ktorý práve bežal okolo a ukázal prstom na geparda.

„Tu v gepardej klietke? Ale to bol len čajíček! Také nič! Zábava! Choďte sa pozrieť do iných klietok! To niečo uvidíte!“ stačil zo seba rýchlo vysypať pán ošetrovateľ, kým zmizol za rohom pavilónu opíc. Roman s Martinom sa rýchlo rozbehli smerom k tigrej klietke. Keď k nej dobehli, mali pocit, že sa im sníva. Mreže klietky, v ktorej Roman s Martinom zvykli vídať večne ospalého, na slniečko lenivo žmúriaceho tigra, sa vypuklo prehýbali a trčali do uličky ako obrovský balón. V klietke bol od podlahy až ku stropu a od múru až k mreži ako sardinka zakliesnený slon, ktorý nešťastne gúľal očkami a sem tam bojazlivo mrkal pod seba. Roman s Martinom sa tam pozreli tiež a začali sa smiať. Klietka bola dosť veľká pre jedného tigra, ale ak pridáte do klietky k tigrovi jedného dobre živeného slona afrického, výstavný exemplár s rodokmeňom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani anglický princ, nenapcháte do nej už ani muchu. A teraz si predstavte, že v tejto mrežovanej krabičke nešťastne funí a gúľa očami slon, ktorý svojím bruchom tlačí k podlahe ešte nešťastnejšieho tigra. Tiger sa nemohol ani pohnúť. Pod sloním bruchom mal akurát toľko miesta, aby mohol občas vyplaziť jazyk a odohnať muchu, ktorá mu neustále bzučala okolo ňufáka. Roman s Martinom sa pri pohľade na tých dvoch nešťastníkov nedokázali ubrániť smiechu.

Robin
 
Farma
 
Joly